Choď na obsah Choď na menu
 


 

Evolúcia alebo inteligentný dizajn (kybernetický pohľad)

Článkov s podobným názvom je dnes dosť (spomeniem len článok Z. Urbana v DF č. 18, 2005  a veľmi zaujímavý článok S. Rushdieho zo 14. 5. 2005 v SME – Fórum). Možno najvýraznejšie zaznela táto téma v knihe istého Michaela J. Behe: Darwinova černá skřinka z roku 1996, ktorá vyšla v českom preklade v roku 2001. Isteže odvtedy vyšli ďalšie, v tomto roku napríklad v českom preklade tohto roku dokonca kniha právnika J. Wellsa Ikony evoluce, ale kniha Beheho je zaujímavá najmä dosť trúfalým pokusom sformulovať akúsi teóriu na báze tzv. neredukovateľnej zložitosti, alebo neredukovateľných komplexných systémoch..

 

Julio Jurenito (hlavná postava knihy Iľju Erenburga "Neobyčajné dobrodružstvá Julia Jurenita a jeho žiakov") ako Učiteľ často sa vracal k otázkam viery a náboženstva: hovorí, že "vážne, akademicky, precíteným hlasom a s uvádzaním bibliografie  možno hovoriť len o spôsobe zafajčovania fajok, o rôznych štýloch pľuvania, so zahvizdnutím alebo bez zahvizdnutia, o polohe nôh nenapodobniteľného Chaplina. Inak vo všetkom ostatnom dávam prednosť úsmevu pred modlitbou, veselému fejtónu pred mnohozväzkovým vedeckým pojednaním. Keď je celá  záhrada preskúmaná, je zbytočné chodiť po cestičkách s hlbokomyseľným výrazom a botanickým atlasom. Len ak človek vystrája, nezmyselne skáče po hriadkách, rozmýšľa o bozku, ktorý nedostal alebo o kréme so šľahačkou, môže náhodou natrafiť na dosiaľ neznámy kvietok."

 

Myslím, že v podobnej situácii sú ľudia, ktorí spájajú vedu s vierou a ktorí chcú „vedecky“ diskutovať o inteligentnom designe, čiže o stvorení. Čo tým chcú dokázať vedia len oni. Osobne som absolútne presvedčený, že pre vedcov z oblasti prírodných a technických vied, vrátane biológie ako vedy o prírode, počiatočná hypotéza (teda ak si ju niekto takto vôbec stavia), teda či evolúcia alebo ID nemôže pre prácu vedcov nič priniesť. Aby bolo jasné čo myslím: žiadna apriórna hypotéza typu evolúcia alebo ID, nepomôže konštruktérovi zložitého systému riadenia pre veľmi zložitú sústavu (napríklad autopilot dopravného lietadla, alebo riadenie jadrovej elektrárne) pri riešení konkrétneho vedeckého riešenia alebo všeobecnejšie, pri vytváraní teórie nejakej predmetnej oblasti.

 

Veda a viera sú teda mimobežky. Ak si niekto myslí opak, tak je to v poriadku!  Biológii trvalo vyše sto rokov, kým sa z nej stala exaktná veda; odštartoval brnenský mních Gregor Mendel so svojimi slávnymi pokusmi s krížením hrachu. To, že možno veril, že genetiku, ktorú fakticky vytvoril, mu vnukol sám Boh, nemôže nahradiť jeho dlhoročnú úmornú prácu v záhrade kláštora. Mendel robil popperovskú vedu; experimentálnu vedu!!! A ak to chce niekto spájať s vierou, tak proti gustu žiadny dišputát! Avšak viera nikomu objektívne neumožní, napríklad, pretvoriť ekonómiu na exaktnú vedu.

 

Práve z týchto dôvodov nebudem znovu skúmať už objavenú záhradu; radšej sa pokúsim povedať niečo o ústrednom pojme, ktorý používa Behe (v spojení neredukovateľná zložitosť): je to pojem zložitosti, (aj v slovenčine čoraz viac používanému pojmu komplexita). Dôvod je veľmi jednoduchý: Určite by som ako  Behe nepoužil z metodologického hľadiska úplne prihlúply príklad zložitého systému – pasce na myši. Behe je autor, ktorý v biológii, zdá sa nič poriadne neurobil, ale trúfalo kecá (nedá sa to jemnejšie povedať) o zložitých systémoch, o ktorých, ako ho usvedčuje jeho vlastná kniha, nevie nič. Práve podstatou zložitosti, komplexity, je jej neredukovateľnosť. Inak povedané zložitý systém sa nedá vysvetliť jednoducho (v kybernetike je známa Ashbyho parafráza známeho princípu Shannona v teórii riadenia, tzv princíp nevyhnutnej variety (requisite variety). Zložitosť nie je možné vysvetliť na primitívnom jednoduchom príklade. Veľmi peknú a podrobnú analýzu Beheho knižky nájde čitateľ na webovej adrese http://www.geocities.com/bezboha/Behe.html. Zložitosť – komplexita – je ústredný poje kybernetiky a umelej inteligencie; vo všeobecnosti aj filozofie. Nepoznám žiadnu vedu, ktorá by si kládla za cieľ skúmať zložité systémy, okrem kybernetiky. Na mojej webovej stránke (http://www.tuke.sk/kybernetika/sarnovsky), čitateľ nájde elektronické vydanie knihy mojich esejí Kybernetický svet, kde  kybernetike a zložitosti je venovaná podstatná časť knihy). Preto si dovolím malý exkurz do tejto oblasti.

 

Začneme konkrétne, „príkladom“: Stanislav Lem, podľa mňa, jeden z najväčších mozgov posledných desaťročí (prednedávnom zomrel), uvádza mimoriadne zaujímavú klasifikáciu vo svojej knihe Summa technologiae. Rozlišuje niekoľko skupín systémov, pričom vlastnosti nasledujúcej triedy obsahujú v sebe vlastnosti predchádzajúcej. Do prvej skupiny patria deterministické systémy; sú to jednoduché systémy alebo len pracovné nástroje, ktoré nie sú spojené so svojím okolím spätnou väzbou. Do druhej triedy patria organizované samočinne sa regulujúce sa systémy so spätnou väzbou. Do tejto širokej triedy patria aj automatické systémy, teda systémy s riadenou (regulovanou) dynamikou, ale aj človek a biologické systémy. Tretia skupina zahrňuje systémy, ktoré môžu meniť  svoje usporiadanie, aj svoje „princípy“, pričom využívajú materiál, ktorý je k dispozícii. Príkladom je biologická evolúcia. Lem predpokladá aj systém štvrtej skupiny, kde je možnosť vyberať z okolia vhodný materiál a takto sa sebareprodukovať. Za takýto systém možno považovať vedecko-technickú aktivitu ľudstva. Podľa Lema je možné uvažovať ešte o ďalšej skupine, ktorá materiál pre svoju sebareprodukciu nevyberá z hmoty, ktorá existuje vo vesmíre, ani nevyužíva fyzikálne a chemické technológie, ale vytvára umelé, „syntetické“ podmienky, ktoré pri prirodzených fyzikálnych podmienkach nemôžu vzniknúť. Ide o nové formy existencie hmoty, ktoré ľudstvo dokáže v budúcnosti realizovať. (Podrobnejšie viď esej, Chaos, zložitosť postmodernizmus).

 

Po tejto krátkej exkurzii si dovolím vysloviť niektoré hodnotenia o viere a vede. Človek pozná dva druhy komplexity: prirodzenú a umelú (človekom vytvorenú). Prirodzená, alebo prírodná zložitosť vznikla evolúciou (preto ju v ďalšom nazveme evolučnou komplexitou), alebo ako tvrdí Behe a jemu podobní niekto ju stvoril (na Slovensku je to Július Krempaský, profesor fyziky na FEI STU v Bratislave – viď jeho kniha Veda verzus viera; k tejto knihe sa nechcem vyjadrovať, všetko povedal Adam Roman - http://www.geocities.com/bezboha/Fyzika.html. Len jednu poznámku: nech si pán profesor píše čo chce, ale „veľdiela“ tohto typu by nemuselo vydávať vydavateľstvo Veda SAV a predseda SAV by si mal rozmyslieť ku čomu to vlastne napísal doslov. Hocijaký ďalší komentár by sa len osobne dotkol týchto fyzikov a preto sa odvolám len na Julia Jurenita),  alebo aby to tak blbo neznelo, tak inteligentne „dizajnoval“, čiže navrhol. Osobne som presvedčený evolucionista a porovnávať evolučnú teóriu s vierou o stvorení pokladám nielen za stratu času, ale za vážny metodologický omyl, ktorého sa Behe a spol. dopúšťajú. To, že sa človek pozdvihol z Heglovými slovami z ríše zvierat a prírody do ríše človečenstva je najmä zásluhou vedy. Vedy v popperovskom zmysle. Urobme si krátku  exkurziu pre pochopenie základov metodológie vied.

1.1. Základné koncepcie metodológie vied

Otázku ako vybudovať teóriu si kládli najmä filozofi; spomeňme napr. I.Kanta a za posledných viac ako sto rokov najmä vedci z oblasti matematiky a fyziky (Maxwell, Mach, Popper, Hilbert, Poincaré, atď.)

 

Východisková klasifikácia metodologických koncepcií je založená na ich delení podľa typu vedeckých zákonov, na ktorých sú vybudované. Výber tohoto klasifikačného kritéria nie je náhodný. Problematika typov vedeckých zákonov tvorí jednu z centrálnych problematík metodologickej analýzy. Explanačná a predikčná funkcia vedeckých zákonov sú najpodstatnejšími funkciami vedeckých zákonov. Metodologická funkcia vedeckých zákonov spočíva v tom, že poznaný zákon sa stáva metódou riešenia teoretických a praktických problémov a slúži ako nástroj objavovania nových javov a zákonov. Dôležitá je aj definitorická funkcia zákona. O vedecké zákony sa opierajú definície mnohých pojmov, najmä teoretických.

 

V rámci koncepcií metodológie vied sa pozornosť sústredila na explikáciu kritérií, ktoré sú vlastné vedeckému zákonu a umožňujú ho odlíšiť od iných typov tvrdení. Hľadanie takých kritérií sa skoncentrovalo najmä na riešenie dvoch základných otázok: otázky vzťahu podmienok a zákona a otázky pravdivosti zákona, resp. kritéria jeho pravdivosti. Najznámejším je Maxwellova podmienka nomickosti, ktorá požaduje, aby zákon bol invariantný, nezávislý od času a priestoru. Ak vedecký zákon je pravdivým výrokom, vzniká otázka, či jeho pravdivosť má analytický alebo syntetický charakter. Ak má syntetický charakter, je problém, či je iba syntézou zmyslovosti, tzv. faktuálnou pravdou porovnateľnou s našimi empirickými skúsenosťami, alebo má nejaký hlbší základ v objektívnej skutočnosti a v ľudskej praxi.

 

Okrem problematiky zákonov má významné miesto aj problematika skúmania metód používaných vo vede, ktoré so zákonmi úzko súvisia. To nám umožňuje klasifikáciu podľa typu metód, ktoré príslušná metodologická koncepcia predpokladá. Klasifikácia metodologických koncepcií (smerov) podľa metód, ktoré sa vo vede používajú, zahŕňa tieto koncepcie (samozrejme môžu byť aj iné klasifikácie): indukcionizmus, hypotetizmus a pluralistický hypotetizmus. Každá z nich je centralizovaná okolo uržitého typu metódy. Rozoberieme stručne uvedené základné koncepcie.

 

Indukcionizmus považuje za centrálnu metódu tzv. empirických vied indukciu. Ak má indukcia črty heuristickej metódy, umožňuje získavať empirické generalizácie a zákony prostredníctvom zovšeobecňovania výsledkov pozorovania. Zákony (zovšeobecnenia) sa následne overujú vyvodením dôsledkov a to použitím dedukcie a ich porovnaním s bezprostrednou empirickou skúsenosťou (empirickými faktami). Tento postup sa nazýva aj verifikácia a príslušná koncepcia verifikacionizmus. Iný typ indukcie predstavuje indukcia chápaná ako metóda zdôvodňovania, potvrdzovania. Umožňuje ukázať stupeň hypotézy prostredníctvom jej overenia empirickou skúsenosťou. Táto metóda overovania sa nazýva konfirmácia a príslušná metóda konfirmacionizmus.

 

Hypotetizmus je smer metodológie vied, podľa ktorého vedec na vysvetlenie množiny faktov vytvára hypotézu a tá sa stáva "kandidátom na zákon". Formulovanie hypotéz sa neriadi nijakými pravidlami. Je výsledkom tvorivej aktivity, intuície a obrazotvornosti vedca. Z hypotézy dedukujeme dôsledky a tie overujeme našou empirickou skúsenosťou. Pri metodológii konfirmacionizmu sa zdôrazňovalo pozitívne (hoci nie úplne definitívne) overenie hypotézy. Ak je výsledok overenia pozitívny, hypotéza sa uznáva ako zákon. V prípade negatívneho overenia sa hypotéza odmieta (je falzifikovaná) a musí sa formulovať nová. Z tohto hľadiska možno falzifikacionizmus a konfirmacionizmus pokladať za dva varianty hypotetizmu. Falzifikacionizmus reprezentuje najmä Popper, konfirmacionizmus najmä Carnap, Reichenbach, Hempel, atď.

 

Pluralistický hypotetizmus je vo filozofii vedy úzko spätý s Kuhnovou, Lakatosovou a Feyerabendovou kritikou indukcionizmu a Popperovho falzifikacionizmu. Indukcionizmus a hypotetizmus vo svojej klasickej podobe majú určitú spoločnú chybu: skúmajú len vzťahy medzi zákonom (hypotézou, teóriou) a faktami, ponechávajúc mimo svojich úvah vzťah medzi teóriami (hypotézami). Snaha tento nedostatok prekonať, bola jedným z motívov prechodu ku etape pluralistického hypotetizmu. Kuhn, Lakatos, Feyerabend a ďalší pri kritike hypotetizmu zdôrazňovali najmä úlohu vzájomnej konkurencie vedeckých teórií, čím sa výrazne dostal do popredia problém výberu medzi konkurujúcimi si teóriami.

 

Cyklus vedeckého poznania v metóde pluralistického hypotetizmu začína tým, že na vysvetlenie množiny faktov (javov) sa nevytvára len jedna hypotéza, ale niekoľko vzájomne si konkurujúcich hypotéz. Z daných hypotéz sa dedukujú dôsledky (predikcie faktov), ktoré overujeme empirickou skúsenosťou a na základe určitých kritérií uskutočňujeme výber najlepšej medzi konkurujúcimi si hypotézami. Za koncepcie, ktoré reprezentujú pluralistický hypotetizmus sa považuje najmä známa koncepcia T. Kuhna, koncepcia výskumných programov I. Lakatosa, koncepcia anarchistickej epistemológie P. K. Feyerabenda, ale i koncepcia neskoršieho Poppera a ďalších.

1.2. Funkcia teórie - explanácia a predikcia

Vo vyššie uvedených koncepciách majú zákony faktuálny charakter a hypoteticko-deduktívne teórie majú charakter faktuálnych teórií. Termín faktuálny používame ako vzťahujúci sa na bezprostrednú (javovú) skutočnosť. Vedecké teórie a zákony plnia v procese vedeckého poznania dôležité funkcie. Medzi najdôležitejšie z nich z metodologického hľadiska patria funkcie vysvetľovania a predvídania zákonov. V období, keď sa zákon redukoval na opis alebo sa chápal ako konjunkcia konečného počtu výrokov o bezprostredne pozorovateľnom, nemôžeme hovoriť o zákone a teórii v pravom slova zmysle a teda ani o ich skutočnej explanačnej funkcii. Až vymedzenie zákona ako striktne všeobecného výroku, ktorý platí vždy a všade za určitých podmienok, vytvorilo predpoklady na rozvinutie teórie explanácie.

 

Pri rozbore štruktúry vedeckého zákona musíme zohľadniť najmenej tieto tri základné momenty: 1. množinu objektov určitého druhu {x}, ktoré podliehajú zákonu za istých podmienok; 2. podmienky určitého druhu {P}, za ktorých tieto objekty podliehajú danému zákonu; 3. Zákonitú závislosť, ktorá vzniká medzi týmito objektami Q. Všeobecnú formuláciu vedeckého zákona môžeme vyjadriť v tvare: "x (Px → Qx).

 

Najúplnejší model explanácie vytvoril C.G.Hempel. Nazýva sa model vysvetlenia zahrňujúcim zákonom (Covering Law Thesis) alebo subsumpčný model explanácie (Subsumption Theory of Explanation). Možno ho vyjadriť schémou:

 

C1, C2, ¼ Ck                                                                    explanans

L1, L2, ¼ Lr

 

   E                                                                              explanandum

 

Skladá sa z množiny výrokov {Ci,Lj,E}, ktoré tvoria explanans a explanandum. Výroky Ci vypovedajú o výskyte individuálnych faktov, výroky Lj reprezentujú všeobecné zákony. Explanandum je formálne deduktívnym dôsledkom explanansu. Druhý typ explanácie má tvar:

 

Fi

p(E/F)  je veľmi veľká

 

Ei

 

kde Ei vyjadruje fakt, že v určitej situácii i nastala udalosť E; Fi vyjadruje fakt, že v prípade i sa realizoval zákon F. Dvojitá čiara hovorí o tom, že explanandum nevyplýva z explanansu s logickou nevyhnutnosťou, ale iba s istou (obvykle veľmi veľkou) pravdepodobnosťou.

1.3. ID a filozofia dejín

Samozrejme, toto nemá byť podrobný výklad  základov vedy, na to sú povolanejší. Je to len niekoľko poznámok človeka, tak povediac, spoza mantinelu. Avšak tu žiadna viera nepomôže! Určite subjektívne, možno. Ale nič nenahradí budovanie teórií na experimentov a ich potvrdzovania a najmä vyvracania. Ako príklad uveďme vytvárania biológie a ekonómie ako vedy. Na prvý pohľad možno žiadny, ale tá súvislosť tu je a značná. Vytváranie biológie ako exaktnej vedy trvalo dosť dlho. Ale dnes, najmä po rozlúštení ľudského genómu, je biológia na správnej ceste. Odteraz môžu rôzne tímy potvrdzovať a prípadne falzifikovať tento experiment. Načim zdôrazniť, že ľudský genóm má vyše tri miliardy znakov, čo predstavuje o rády vyššiu zložitosť ako napríklad pri konštruovaní jadrových elektrární, alebo dopravného lietadla (asi 100 000 tisíc súčiastok a asi 10 miliónov riadkov kódu programu pre riadenie lietadla). Prekonanie takejto zložitosti je krokom ku ďalším o rády väčším komplexitám. Pritom vytvorenie biológie ako prírodnej exaktnej vedy na báze matematiky, fyziky a najmä informatiky (bez jej nástrojov si spracovanie takého stupňa zložitosti nevieme predstaviť), sme vôbec nepotrebovali ani len náznak hypotézy inteligentného dizajnu.

 

Ako so už bol uviedol, ľudia poznajú dva typy zložitosti: prvým typom je zložitosť vytvorená v procese evolúcie a zložitosti vytvorene na základe vedy, môžeme ju volať umelou (sú to človekom vytvorené artefakty); o to ako sa takáto zložitosť vytvára sú vyššie uvedené riadky. Kým v prípade matematiky, fyziky, teórie automatického riadenia ide o neživé systémy, v prípade biológie a s ňou súvisiacej umelej inteligencie ide o modelovanie vytváranie (v prípade UI a robotiky) artefaktov, ktoré napodobujú správanie sa človeka. Nakoniec aj zložitosť biologická je v samotnom základe fyzikálna (atómy, molekuly, viď E. Schroedinger: What is life?).

 

Avšak v prípade skúmania sociálno-ekonomických systémov, teda ľudskej spoločnosti, už tento druh redukcie na fyzikálne systémy je urobiť oveľa ťažšie a možno sa to ani nedá. Zložitosť spoločenských systémov je vyššieho rádu, pretože sa skladá z niekoľkých miliárd biologických bytostí, ktoré interagujú medzi sebou a s prírodou a so svojím, umelo vytvoreným, technologickým svetom. Ten je dnes reprezentovaný najmä WWW. Zložitosť WWW  (zhruba miliarda počítačov a rádovo vyšší počet interakcií) je už z kvantitatívnej stránky porovnateľná s biologickými systémami. Bez nových informačných, komunikačných a riadiacich  technológií, by sme si fungovanie sveta a v ňom zahrnutej ekonomiky  dnes ani nedokázali predstaviť.

 

A tu je tá súvislosť ID s ekonómiou. Kým v prípade fyziky a aj biológie ide o výskum objektívneho sveta (prírody), v prípade ekonómie a sociálno-ekonomických systémov (SES) podľa Lemovej klasifikácie sme o rád vyššie. Komplexita generovaná SES je teda vyššia ako u samotných biologických systémov. Ak by sa teda mal niekde uplatniť inteligentný dizajn, tak potom kde ak nie v tejto najzložitejšej oblasti. Pritom ľudské dejiny už trvajú niekoľko tisíc rokov, takže príležitostí bolo a je habadej. Ak sa Kreátor, ako dizajnéra nazval Krempaský, mal a má niekde uplatniť, tak sú to práve ľudské dejiny, vznik a riadenie spoločenských systémov (to je podľa Ampéra predmet kybernetiky – viď príslušné eseje), krízový manažment, ktorý by zabránil vojnám a genocídam: to je to pole neorané pre ID.

 

Ľudské dejiny sú predmetom mnohých vied. Okrem historiografie, archeológie, ap., teda vied, ktoré sa venujú rôznym stránkam histórie, existovala a stále jestvuje snaha o globálny pohľad na dejiny ako celok. Filozofi už od čias Platóna skúmajú dejiny ako filozofiu dejín. Autorom tohto názvu, ktorý dobre vystihuje základné hybné sily dejín je Georg Wilhelm Fridrich Hegel. Jeho Prednášky o filozofii dejín (v slovenčine Filozofia dejín, SVPL Bratislava 1957) a najmä jeho prvé dielo Fenomenológia ducha, sú jedným z najlepších zdrojov. Zaujímavú koncepciu dejín vytvoril Lev Tolstoj (viď esej Tolstoj a kybernetika). Samozrejme, existuje celý rad ďalších autorov (Toynbee, Burckhardt, Marx, Solovjov, Berďajev a ďalší). Avšak Hegel je v tejto disciplíne majster. Nie nadarmo vychoval celý rad svojich žiakov (mladohegelovci, starohegelovci), ktorými vrcholila nemecká klasická filozofia. Jeho ponímanie dejín je zaujímavé tým, že zatiaľ čo jeho koncepcia pracuje s pojmami ako absolútny duch, dejiny ducha, ap. a najmä materialistami je hodnotená ako jednoznačne idealistická, jeho žiaci, najmä Strauss, Bauer, Feuerbach a Marx vyvodili z kritiky jeho filozofie úplné opačné závery ako Hegel.

 

Podľa Hegla svetom vládne prozreteľnosť a to prostredníctvom plánu. Čiže to by sa dalo preložiť ako ID. Svetové dejiny majú podľa Hegla konečný cieľ a tým je sloboda. Tú si Hegel predstavuje najmä ako štát – boh kráčajúci po zemi. Práve týmto si Hegel vyslúžil kritiku od Poppera, ktorý takéto poňatie historicizmu veľmi kritizoval a dokonca ho označuje ako zdroj totalitarizmu. Samozrejme, dejiny sa odohrávajú v sfére ducha (absolútneho ducha). Príroda je len v zvonkajštenom  tvare samotného ducha, (predstavme si čosi ako kolektívny rozum ľudstva), ktorý smeruje k vlastnému sebauvedomeniu. Ľudský povedané duch je tým Heglovým bytím a v prírode sa v procese činnosti spoznáva. Podľa Marxa je to práve naopak. Človek žije v tomto zvonkajštenom svete svoj reálny život, vytvára si inštitúcie, vstupuje do procesov výroby, vytvára umenie, ap. Duch musí pre dosiahnutie svojho cieľa v dejinách používať prostriedky. Týmito prostriedkami sú reálni ľudia so svojimi potrebami a ako zdôrazňuje Hegel náruživosťami – bez náruživosti by sa nič veľké na svete neuskutočnilo. Ľudia a národy sú len uspokojujú svoje záujmy ale zároveň sú prostriedkami niečoho vyššieho, aj keď si to neuvedomujú.  To všeobecno je obsiahnuté v cieľoch svetodejinných indivíduí, hrdinov histórie (Cézar, Alexander, Napoleon, ap.) Aj preto podľa Hegla, svetové dejiny nie sú pôdou šťastia. Obdobia šťastia sú len prázdnymi listami, je to harmónia bez protikladov. Tieto osobnosti konajú v mene  absolútnej idey a ducha často aj kruto a neľudsky, čo sa im potom vráti ako bumerang. To nazýva Hegel lesťou rozumu v dejinách; aj tieto osobnosti sú nakoniec len materiálom dejín. Spôsob dosiahnutia slobody je jediný: vytvoriť štát. Ten sa stáva základom ostatných stránok života národa, umenia, práva, vedy a to čo spája všetky tieto formy – náboženstvo.

Ďalší princíp, podľa Hegla v behu svetových dejín, je princíp vývoja.  Avšak vývoj smeruje k cieľu. Popper kritizuje tento prístup a dokazuje, že vývoj nie je možné predvídať, pretože nejestvujú žiadne historické zákony. Podobne ako Popperove je kybernetické chápanie histórie ako systému bez spätnej väzby (viď eseje Dejiny a súčasnosť, Dejiny a budúcnosť). Avšak z hľadiska súčasnosti je možné uplynulý vývoj hodnotiť ako pokrok, samozrejme podľa zvolených kritérií, napríklad rast životnej úrovne, pokles počtu epidémií, rast HDP, ap.

Bolo by veľmi zaujímavé analyzovať ľudské dejiny z  pohľadu  a cieľa Hegla – slobody, ktorá môže byť len tam, kde sa indivíduum chápe ako božská podstata. Ako sa prejavuje Kreátor v dejinách. Je zaujímavé, že  zapálení bojovníci bojujúci proti evolúcii v biológii ešte nepreniesli svoje bojové pole na históriu; na evolúciu, ktorá netrvá štyri miliardy, ale len niekoľko tisíc rokov. Kým nájsť fosílie staré milióny až miliardy rokov je ťažké, o dejinách ľudstva máme faktov a poznatkov  neskutočne mnoho. Prečo s takou dôkladnosťou ako preverujú dôkazy o evolúcii sa  prívrženci ID nesnažia nájsť fakty, ktoré by dokazovali, ako hovoríme v kybernetike, existenciu akčných zásahov inteligentného dizajnéra pri vytváraní histórie.

Hegel ako zástanca realizácie absolútnej idey v dejinách nechápe historicky proces jednoducho. Ten sa presadzuje zložito, dialekticky,  aj napriek činností indivíduí. Na mnohých miestach Hegel, napriek idealistickému obalu, je veľmi blízko ku reálnym silám dejín. Veď je určite zaujímavé, že jeho žiak Moses Hess bol prvý, ktorý uplatnením je ho dialektiky na dejiny, logicky odvodil nutnosť vzniku komunistickej spoločnosti (samozrejme ako logicko-filozofického formálneho pojmu). Veľmi zaujímavý je jeho postoj k náboženstvu; uznáva jeho prvé miesto (možno kvôli tomu, aby nemal prekážky vo svojej činnosti), ale vzápätí hovorí ďaleko viac o úlohe umenia a jeho dominantou pozíciou je filozofia, ktorú veľmi striktne  oddeľuje od teológie. Hegel hovorí, že motívmi a podnetmi v dráme svetových dejín nie sú idylické želania dobra, spravodlivosti, lásky, ap., ale reálne potreby, vášne a záujmy, ktoré hrajú hlavú rolu. V takýchto postrehoch sa Hegel dostal až na prah opačného, čiže materialistického poňatia dejín, ktoré však nasledovne znovu maskuje dlhými tirádami o duchu a jeho formách. Svetové dejiny sú arénou, kde sa odohráva viac krvavých tragédií a drám ako príbehov so šťastným koncom. Dejiny sú krvavými jatkami. Tu Hegel v rozpore s celou humanistickou tradíciou obhajuje neľútostné dôsledky svojej dialektiky protikladov a hovorí o nevyhnutnosti, ba blahodarnosti vojen pre ľudstvo.

Aké stopy zásahov Kreátora možno zistiť alebo dedukovať z dejín? Heglova filozofia dejín je pravdepodobne najbližšia  z formálnej stránky ku „náboženskému“ poňatiu dejín, je to boží plán prozreteľnosti. Je to aj podobné Chardinovej koncepcii (Pierre Teilharda de Chardin vo svojej filozofickej koncepcii sa na základe zákonov biologického vývoja človeka snaží ukázať proces hominizácie (zľudštenia) sveta, ktorý považuje za ústredný pozemský jav, ako proces zahrnujúci zároveň zduchovnenie sveta a tým aj jeho divinizáciu (zbožšťovanie) ako vývoj, ktorý smeruje "vpred" a "hore" k "bodu Omega", k duchovnému centru, k Bohu; jednorazový akt stvorenia nahradzuje vývinovým procesom).

Inak samotná teológia, aspoň podľa encyklopedických hesiel, nemá oblasť skúmania dejín,  zaoberá sa len cirkevnými dejinami. Ale tu je najlepšie pole kde by sa mohli zástancovia ID prejaviť; o takýchto snahách však nie je veľa známych pokusov. Dôvod je asi zrejmý: svetové dejiny nijako nesvedčia, že ich niekto riadi. Práve naopak: dejiny dokazujú koncepciu evolúcie asi ďaleko viac ako v biológii, vo vývoji druhov. Najnovšie poznatky memetiky to potvrdzujú (vedný odbor, ktorý sa zaoberá evolúciou sa nazýva evolučná biológia alebo evolucionistika. Teoretické koncepty evolučnej biológie sa aplikovali aj na proces vzniku, vývoja a šírenia základných informačno-kultúrnych jednotiek, mémov. Touto problematikou sa v súčasnosti zaoberá memetika. Čitateľovi odporúčam Teorie memu od Susan Blackmore, Portál, 1999).

Dejiny ľudstva sú do značnej miery dejinami genocíd. Ako uvádza Jared Diamond (Tretí šimpanz), len v rokoch 1900-1990 v 26-ich genocídach boli vyvraždené desiatky milióny ľudí. Dejinné fakty svedčia, že tomu tak bolo aj v tisícročiach predtým. Bolo aj toto ničenie súčasťou božieho plánu prozreteľnosti, ako hovorí Hegel? Avšak dejiny ľudstva by mali byť dejinami spásy. Čo je cieľom dejín podľa biblie? Uvedieme dva zdroje:

  1. Biblický mesianizmus možno definovať ako súhrn ideí, proroctiev a nádejí vyjadrených v Starom zákone, ktoré sa vzťahujú na Mesiáša a vo všeobecnosti na posledné časy sveta, najmä na definitívne ustanovenie Božieho kráľovstva. Mesiášska idea a mesiášske nádeje majú svoj základ v biblickom ponímaní histórie ako dejín spásy, čiže Božieho konania v záujme človeka, čo sa prejavuje tak, že Boh chce priviesť človeka k spáse, ktorá sa uskutočňuje v dejinách, ale aj vo forme dejín. Z toho vyplýva, že cieľom Biblie je skôr poukázať na Božie zásahy do dejín a na Božie spásne dejinné konanie Boha, ktoré má za cieľ definitívnu spásu človeka a celého sveta, je základom mesiášskych nádejí Izraela a očakávania zjavného nastolenia Božieho kráľovstva. (Biblické texty on-line, Mesiáš a mesianizmus: http://pismo.christ-net.sk/pismo/index.php?Type=2&Index=2_090).
  2. Božie zásahy do ľudských dejín. V Zachariášovom proroctve badáme vývoj v spôsobe, akým sa opisujú Božie zásahy do životných osudov jeho ľudu. Veľkým pred exilovým prorokom Boh oznamoval svoju vôľu priamo slovom, či vo videní a zjavoval sa ako svätý a všetko prevyšujúci Pán, ktorý však riadi beh dejín a zasahuje priamo do ľudských osudov. V Zachariášovom proroctve sa Boh akosi dištancuje od pozemského diania. I keď mu dáva videnia, on nie je v nich osobne prítomný, a svoje úmysly mu oznamuje prostredníctvom anjela. Aj Božie plány sa realizujú rôznymi spôsobmi (prostredníctvom anjelov, jazdcov, atď.). Zrejme tu však nejde len o úsilie zduchovnieť predstavu o Bohu, ale chce sa vyjadriť existenciálna skúsenosť o akejsi Božej vzdialenosti alebo neprítomnosti. Skúška babylonského zajatia, veľké ťažkosti ľudu po návrate do vlasti (chudoba, sklamanie, zdanlivo beznádejná situácia, krušné výhľady do budúcnosti) prirodzene privádzali k pochybnostiam:

     „Azda Boh na nás zabudol, alebo mu na nás už nezáleží? Boh odpovedá na tieto trápne        otázky ľudu cez svojich prostredníkov, ktorí svedčia o stálej Božej dobrote a riadení                ľudských osudov v dejinách spásy“, (Úvod do knihy proroka Zachariáša, Božie zásahy do        ľudských dejín: http://www.avemaria.sk/dokumenty/dokumenty.php?obsah=zach)

 

A tu by sme aj mohli skončiť; závery si čitateľ urobí sám. Ak je veriaci, tak tento text v ňom nevzbudí žiadne pochybnosti. Ale veď o to ide: viera by mala byť absolútne osobná vec každého. Ak však do svojej viery začne miešať vedu, chce sa dostať na mimobežku. A tá je v inej rovine. Nakoniec parafrázujme Susan Blackomore. Aj veda aj náboženstvo sú komplexy mémov (memplexy). Veda je proces, v ktorom rôznymi metódami oddeľujeme mémy pravdivé od mémov nepravdivých. Základom týchto metód je vytváranie teórií a ich testovanie, na základe našich zmyslov a iných metód získavania informácií. Náboženstvo si zvolilo iný postup. Najprv vytvára teóriu o svete, ktorá je založená na viere a potom ju bráni pred testovaním. Ponúka nám pekné a upokojujúce predstavy, ktoré sú skryté za maskou „pravdy, krásy a dobra“. Umožňuje prežívanie týchto predstáv aj keby boli nepravdivé, nepekné, ba dokonca kruté. V tomto zmysle a to by mali veriaci uznať, môže byť pre niekoho veda, aj keď nedokonalá, lepšia ako náboženstvo. 

 

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.
 

 


Posledné fotografie




Archív

Kalendár
<< december / 2020 >>