Choď na obsah Choď na menu
 


16. 3. 2009

Ako  kybernetik  Bogdanov rozzúril Lenina

 

            Dnes už len málokoho zaujíma ruská história, aj keď je veľmi zaujímavá, dramatická až tragická a aj veľmi poučná – hoci ako hovorí Hegel celé ľudské dejiny dokazujú, že ľudia si z dejín žiadne poučenie neberú. Kybernetici hovoria, že dejiny sú čierna skrinka bez vstupu a teda história ako systém je neriaditeľná. Poučenie z histórie je skôr počudovanie: ako mohli ľudia vyše sedemdesiat rokov veriť, ako sa to dnes ukazuje, v dosť veľké bludy. V našom prípade je to príbeh zo začiatku 20. storočia: príbeh niekdajších skoro až priateľov, neskôr až nepriateľov, najmä zásluhou Leninovho inkvizičného postoja.

            V apríli roku 1908 vo svojej vile na ostrove Capri, Maxim Gorkij, v tom čase už svetoznámy spisovateľ, chcel zmieriť Lenina s Bogdanovom. Kto to vôbec bol ten Bogdanov (vlastným menom Malinovskij)? Lekár, biológ, filozof, politik, spisovateľ (zakladateľ ruskej vedeckej fantastiky), dnes možno povedať, že vedec svetového formátu. Ale nenarodil sa v správnej dobe. Dovolil si, súc ovplyvnený fyzikom Machom, napísať filozofické dielo Empiriomonizmus (I., II., III., 1904-5-6) a to nemal urobiť. Ako píše známy sovietsky filozof E. Ilienkov, Lenin sa po preštudovaní tejto knihy „náramne rozhneval a rozzúril“. Pokúsil sa mu priateľsky, ovládajúc hnev, ústne aj písomne vtĺcť do hlavy, kam, prečo a ako ho jeho samorastlá „empiriomonistická“ logika odvádza bokom od hlavných ciest revolučného marxizmu (citované podľa Ilienkova: Dialektika konkrétneho a abstraktného, Pravda, 1985). To všetko pre jednu knihu. Bogdanov si to odniesol najmä v jednej z nemnohých Leninových súvislých knižiek o filozofii Materializmus a empiriokriticizmus, kde bol predmetom Leninovej zdrvujúcej, avšak nekvalifikovanej kritiky. V. I. Lenin znamenal podľa slov ruského historika, generála Volkogonova, začiatok teroru v Rusku. Lenin – začiatok teroru, tak nazval Volkogonov posledný diel svojej trilógie o Stalinovi, Trockom a Leninovi. Kým v prvom dieli ešte stavia Lenina ako protiklad Stalina, už v závere dielu o Trockom smutne píše o jakobínstve vodcov ruskej revolúcie na čele s Vladimírom Iľjičom. Volkogonov, ktorý ako prvý historik sa dostal ku tajným archívom, vie o čom hovorí. Politika boľševikov znamenala prvé koncentračné tábory a masové popravy už v roku 1918.

            Načim povedať, že hoci, podľa Volkogonova, len v Sovietskom zväze do roku 1990 vyšlo 653 miliónov výtlačkov Leninových spisov v 125 jazykoch, čo ako ironicky konštatuje je zvláštny prejav sovietskeho nadbytku a blahobytu, Lenin napísal v podstate jedno súvislé filozofické dielo – Materializmus a empiriokriticizmus – v ktorom, asi nie náhodou, venuje zdrvujúcej kritike Bogdanova celú knihu. Asi tušil, že Bogdanovov  Empiriomonizmus je nad jeho sily; veď aj Filozofické zošity, ktoré študovali generácie leninských filozofov, sú len nesúvislé a dosť zmätené poznámky. Ostatné brožúrky ako napríklad Proletárska revolúcia a renegát Kautsky ap. sú ideologické a politické agitky. V tejto sa porátal s renomovaným rakúskym marxistom Karolom Kautskym a s  jeho knižkou ”Diktatúra proletariátu”. Obsah kritiky je zrejme jasný už z nadpisu, zaujímavejší je spôsob a štýl kritiky. Na tvrdenie Kautskeho, že základný rozdiel medzi dvomi socialistickými smermi (t.j. medzi boľševikmi a menševikmi) je rozdielom medzi  diktatúrou a demokraciou, Lenin reaguje v niečo viac ako stostránkovej brožúre spŕškou nadávok, invektív, osočovaní, ale už pomenej argumentmi. Výrazivo ako: ”ani čo by v spánku prežúval močku, slepé šteňa, strká ňucháč, somárske uši, náš knihomoľ, tuposť filistra, ap., hovorí samo za seba. A vedecký argument za všetky: ”Proletárska revolúcia je milión ráz demokratickejšia ako hocktorá buržoázna demokracia; sovietska moc je milión ráz demokratickejšia ako najdemokratickejšia buržoázna republika”.

            O čo vôbec v tomto filozofickom spore Lenin-Bogdanov išlo? Po neúspešnej revolúcii v roku 1905 hľadala skupina ruských intelektuálov-marxistov nové prostriedky ako reagovať na najnovšie výsledky prírodných vied, najmä v gnozeológii. Veľmi populárnou sa stala najmä filozofia empiriokriticizmu  v podaní fyzika Macha (veľmi inšpiroval a j Einsteina) a  Avenaria. Išlo v podstate o posilnenie úlohy subjektu, individuálnu skúsenosť pri skúmaní nielen prírodných, ale aj spoločenských javov. Bogdanov zdôrazňuje sociálnu organizovanosť skúsenosti, podľa neho aj samotná spoločnosť nie je len pasívnym odrazom spoločenského bytia, ale je aj výsledkom ľudskej vôle utvárať spoločenský život; práve tento moment vedie Bogdanova ku pojmom organizovanosti a riadenia zložitých spoločenských  javov, ktoré nazval komplexami (pojem, ktorý sa v kybernetike objavil až o 50 rokov neskôr) a to je už priama cesta ku kybernetike ako vede o riadení zložitých systémov. To bol filozofický základ, ktorý viedol Bogdanova k napísaniu Tektológie – všeobecnej organizačnej vede. Zdá sa, že tento teoretický prechod bol pre Lenina náročný. Leninov postup pri kritike Bogdanova (fakticky v celej knihe Materializmus a empiriokriticizmus), je schematický a dogmatický: podľa Lenina je jedinou správnou filozofiou dialektický materializmus. Ak niekto sa mýli vo filozofii (ako podľa Lenina Bogdanov), mýli sa aj v politike, a preto ho treba politicky zlikvidovať, čo sa aj stalo. V roku 1909 Lenin “odstránil“ Bogdanova z centra strany, hoci boli spolu v emigrácii vo Fínsku v rokoch 1906-7 a v týchto  rokoch  bol Bogdanov po Leninovi najväčšou autoritou. Bogdanov vždy kritizoval Leninove autoritárske metódy. Od roku 1911 sa Bogdanov venoval vede a jeden rok strávil aj na frontoch prvej svetovej vojny ako vojenský lekár. Tento vlastenecký postoj ostro kontrastuje s postojom Lenina, ktorý, ako píše Solženicym, sa nudil v Curychu. Práve táto úplná odtrhnutosť od reálneho života viedla Maxima Gorkého k takejto úvahe: „Život je vo svojej zložitosti pre Lenina neznámy, nepozná masy, nikdy medzi nimi nežil, avšak našiel v knihách, ako ich zdvihnúť na zadné nohy, ako ľahko roznietiť inštinkty davu. Podľa Lenina je robotnícka trieda ako ruda pre taviča. Je možné za dnešných okolností uliať z tejto rudy socialistický špát? Zrejme nie. Ale prečo to neskúsiť? Čo Lenin riskuje, ak sa experiment nepodarí?“

            Materializmus a empiriokriticizmus vznikal prevažne v Ženeve a v máji 1908 Lenin pracoval v Londýne. V poznámkach k slovenskému vydaniu v roku 1975 (len pre zaujímavosť – stála 13 korún, potom vo výpredaji 7 Kčs) sa píše: „kniha je výsledkom obrovskej tvorivej vedeckovýskumnej práce,  ktorú autor urobil za 9 mesiacov...,  v knihe sú odkazy na 200 kníh“. Kniha vyšla v máji 1909 v náklade  dvetisíc kusov. Ale už v roku  1920 v náklade 20 000 kusov. Reakcií na knihu bolo primerane, skôr málo. Kniha bola známa len úzkemu krúžku ľudí; mnohí z nich ju považovali za scholastickú. Dá sa povedať, celá ľavicová intelektuálna elita – Bogdanov, Bazarov, Berman, Suvorov, Juškevič a samozrejme Maxim Gorkij - hodnotili knihu negatívne až sarkasticky. Leninova sestra Anna označila to ako dielo, ktoré prekračuje všetko, čo je v polemike dovolené a slušné (R. Service: Lenin, Argo, 2002, str.180). Evald Ilienkov v knihe Dialektika abstraktného a konkrétneho, (Pravda1985), spomína hodnotenie známeho filozofa Rogera Garaudyho, ktorý vo svojej knihe Lenin „blahosklonne priznáva Materializmu a empiriokriticizmu zásluhu na výklade abecedy materializmu ako takého, ktorá však vôbec nie je charakteristická pre marxizmus, ani nemá nijaký vzťah k dialektike. Je to iba predprípravný materializmus – a dosť“. Podobný názor má  filozof G. Petrovič z okruhu časopisu Praxis, ktorý hovorí, že na základe štúdia Heglovej dialektiky Lenin zmenil názor na definíciu hmoty a podstatne redukoval princíp odrazu práve v aktívnejšej úlohe subjektu pri vytváraní objektívneho obrazu sveta; ale veď práve tak nejako to hovoril  Bogdanov.

            Jeden citát z knihy: „ Keď kráčame po ceste Marxovej teórie, blížime sa viac a viac ku objektívnej pravde (ale nikdy ju nedosiahneme). Ak pôjdeme po akejkoľvek inej ceste, nedospejeme k ničomu, len ku zmätkom a lžiam.“ No, neviem, čo by na to povedal Marx. A ešte jeden citát Gorkého (po prečítaní niekoľko stránok hodil knihu o zem): „Všetci, ktorí stále na niekoho pokrikujú, ja som marxista ja som proletár a chovajú sa s dešpektom ku svojím susedom a štekajú im do tváre, sú mi odporní ako všetci malomeštiaci; pre mňa je každý z nich len mizantropom vidiacim sa vo vlastných predstavách. Človek je hlupák, ak  v jeho vnútri nebije živé vedomie zomknutosti s ľudom, pokiaľ je ochotný obetovať ľudské vzťahy na oltár svojej ješitnosti. Presne taký je Lenin vo svojej knihe. Jeho spor o pravdu nie je vedený tak, aby zvíťazila pravda, ale aby mohol dokázať. Ja som marxista! Najlepší marxista na svete som ja!“          Veľmi zaujímavé hodnotenie je už v spomínanej knihe Evalda Ilienkova. V 470 stránkovej knihe je posledných 115 strán venovaných úvahám nad knihou Materializmus a empiriokriticizmus. Kniha vyšla v ZSSR v roku 1960 a ak si odmyslíme povinnú ideologickú kritiku ide o jedinečnú štúdiu Bogdanovových prác. Ilienkov uvádza rozsiahle citácie z Boganova, takže ako hovorí klasik, vnucuje sa myšlienka, že Ilienkov isto nechcel propagovať Bogdanova, no ak by to robil, nekonal by inak. Vzniká tiež otázka: ak Lenin a aj Ilienkov sa toľko „venovali“ Bogdanovovi, prečo si niekto nepoložil otázku, kto to bol?

            Niekoľko slov načim venovať aj ďalšiemu „geniálnemu“ dielu Lenina Filozofické zošity.  Tieto, píše sa v predslove, (Filozofické zošity, Pravda, 1976, náklad 5000 ks), „podobne ako Materializmus a empiriokriticizmus, obsahujú nedocenené ideové bohatstvo, majú mimoriadny teoretický a politický význam a tvoria základ leninskej etapy vo vývoji marxistického filozofického myslenia“. Lenin písal tieto konspekty v rokoch 1914-16 pri štúdiu najmä Heglových kníh. Výsledkom je kniha, ktorá má 893 strán, z toho Leninove zápisky sú na 382 stranách. Na ostatných 500 stranách sú Poznámky o knihách (32 strán)  a celá kapitola III – vyše 470 strán – (väčšia polovica knihy) sú Glosy a podčiarkovanie v knihách.  Ide o dobové knihy autorov, okrem Plechanova a Černyševského dnes už a asi aj vtedy, nie veľmi významných autorov. Ide o prepísané časti týchto kníh, v ktorých sú podčiarknuté riadky, dosť často sú tam všelijaké grafické značky a  skoro vedľa každého druhého  odstavca je napísané NB (nota bene). Čiže – vata. Aj v prvej časti ide o dosť zmätené poznámky, v ktorých celé generácie tzv. filozofov sa snažili niečo zázračné odhaliť. Mala to byť príprava na napísanie Logiky „s veľkým L“. Lenin mal už stredný vek za sebou a z poznámok vidno, že štúdium Hegla mu robilo veľké problémy. Aj napriek tomu značne zrevidoval svoje názory z roku 1908 a viacmenej sa priblížil k Bogdanovovi . Ale to si nikdy nepriznal. Nechcem byť ironický a už vôbec nie sarkastický: rád by som však počul názor tých marxistických filozofov a vedeckých komunistov, ktorí na tejto knihe urobili desiatky, kandidatúr, docentúr a profesúr; čo v tej knihe je vedecké? Zaujímavá je aj náročná sadzba s farebnými nadpismi a všelijakými značkami, nehovoriac o tom, že štáb ľudí musel pretransformovať poznámky a odvolávky ku pôvodnému vydaniu k slovenským vydaniam, ap. Asi išlo tiež o zvláštny prejav slovenského nadbytku.

            Tektológia – všeobecná organizačná veda má názov odvodený z gréckeho tekein, čo znamená skladať prvky spolu. V roku 1911 vychádza prvý diel (vo vydavateľstve  v Berlíne) a do roku 1922 Bogdanov dielo dokončil. Kompletné tri diely  vyšli v rokoch 1925 – 1929. Bogdanov sa po revolúcii stal riaditeľom Ústavu transfúzie krvi a pri experimentoch so vzájomnou transfúziou krvi v roku 1928 zomrel vo veku nedožitých 55 rokov (daroval krv 21-ročném študentovi Kolomasovovi ktorý sa dožil vysokého veku). Stalin si jeho dielo nevšímol, jednak z nevedomosti a asi si pamätal, že Bogdanova kritizoval aj Lenin. Gorkij, ktorý sa ho mohol zastať, a ktorý sa po krátkej emigrácii sa vrátil do Ruska,  skončil tragicky. Inak Gorkij písal od jari 1917 do júla 1918  v novinách Novaja žizň Nečasové úvahy, v ktorých podroboval boľševikov neľútostnej kritike, takže nečudo, že boli zastavené. Tri týždne po októbrovom prevrate Gorkij píše: „Lenin a jeho súdruhovia v  zbrani si myslia, že môžu spáchať  akýkoľvek zločin...Tam vedie dnešný vodca proletariát. Malo by byť jasné, že Lenin nie je všemocný kúzelník, ale chladnokrvný podvodník, ktorý nešetrí česť ani životy proletariátu“. Lenin Tektológiu asi nečítal, aspoň sa k tomu nepriznáva, no možno aj preto, že ju čítal, ale asi ničomu nerozumel, zakročil. Vyplýva to aj z listu Poletajevovi, po vydaní Tektológie v roku 1913, v ktorom hovorí, že spolupráca s Bogdanovom nie je možná a Miljutinovi z  januára 1914, v ktorom píše, aby rýchlo napísal článok proti Bogdanovovej Tektológii a vo februári v toho istého roku ho v  Pravde označil za buržoázneho filozofa, jeho filozofiu za „zmes hocičoho“.

            Napísať za osem rokov v emigrácii jednu knihu a niekoľko zošitkov z oblasti filozofie, to nie je bohvieaká vedecká bilancia. V týchto rokoch  Bogdanov napísal tri diely Empiriomonizmu, tri diely Tektológie, vedecko-fantastické romány Červená planéta a Inžinie Menni (tie boli veľmi populárne aj po revolúcii a vyšli v mnohých vydaniach), celý rad ďalších kníh z oblastí ekonómie (napríklad propagoval taylorizmus) a naďalej bol činný v biológii a to bol ešte rok na fronte. Pritom išlo o originálne práce a v prípade Tektológie možno hovoriť o priekopníckom čine. Niet divu, že Lenin Bogdanovovi intelektuálne závidel. Nakoniec aj ten šach na Capri asi  väčšinou prehral (viď obrázok).

            Dnes vieme, že Tektológia bola predchodcom toho čo sa dnes volá Teória systémov. Boli v nej obsiahnuté princípy a metódy, ktoré potom vznikli v kybernetike. Ako hovorí Hegel história je nakoniec posledný súd (parafráza na Ilienkova, ktorý hovorí, pravdaže v  roku 1960, že pravdu mal Lenin a nie Bogdanov). V roku 1984 vychádza  najprv neúplný a v roku 1995 kompletný preklad Bogdanova v angličtine a Bogdanov je dnes po sedemdesiatich rokoch šlágrom webových stránok o systémových vedách. V roku 2003 vyšla kniha v Medzinárodnom inštitúte Bogdanova, ktorý vznikol po roku 1990 v Moskve. Čo Lenina asi najviac rozčuľovalo, bola odvaha Bogdanova aplikovať kybernetické princípy v riadení štátu a spoločnosti. Bogdanov má veľmi podobný názor na riadenie štátu ako Ampér. Tento ešte v roku 1834 definoval kybernetiku a potom aj politiku ako vedu o riadení štátu, pričom v mnohom anticipoval systémový prístup ku riešeniu problémov a rozhodovaniu. Mnohí dnes pripúšťajú a ja som o tom presvedčený, že Bogdanov o vyše tridsať rokov predbehol Wienera a  Bertalanffyho v oblasti kybernetiky a teórie systémov. Aby svoje názory spropagoval, napísal Bogdanov vedecko-fantatické romány Červená planéta a  Inžinier Menni (o globálnych problémoch na Marse, kde tamojšia vyspelá civilizácia hľadá svoju záchranu). Bogdanovove idey asi príliš predbehli dobu, a aj preto jeho kybernetické myšlienky sa súčasníkom naozaj zdali ako z Marsu. Ale za to Bogdanov istotne nemohol.

            Bogdanov vo svojej tektológii prostredníctvom pojmu organizácia veľmi dobre chápal pojem zložitosti – dnes jedného z ústredných  pojmov  súčasnej vedy. Tri základné princípy Bogdanova sú: stabilita (v zmysle dynamickej rovnováhy), ekonómia (každý systém sa vyvíja optimálne, ak spotrebuje minimum energie a má ju možnosť akumulovať) a organizácia, ktorá je spojená s riadením systému. Pri analýze Bogdanovovho diela nájdeme dokonca myšlienky, ktoré sú dnes obsahom teórie chaosu a riadenia chaotických systémov. Aj keď sa to môže zdať až trochu neuveriteľné, Bogdanov hovorí o globálnych ekologických (asi pod vplyvom Vernadského) a ekonomických problémoch, predpovedá  vo svojich vedecko-fantastických románoch jadrové zbrane a „obrovské“ počítacie stroje.

            Najväčším hriechom však bola Bogdanovova snaha aplikovať tektológiu v politike. Podstata jeho pozície, podobne ako Gorkého a menševikov, bola nasledovná: Február 1917 nastolil v Rusku demokratický režim a tento vyriešil hlavný problém Ruska z roku 1905 a tu sa treba zastaviť. Proletariát Ruska je nielen málopočetný a slabý, ale aj nekultúrny a nevzdelaný. Takže všetky reči o uchopení moci a jej využití na vybudovanie socializmu sú utopické a nereálne. Moc treba ponechať dočasnej vláde Kerenského a starať sa o rast výrobných síl a nasmerovanie krajiny na cestu vedecko-technického pokroku. Proletariát zatiaľ musí kultúrne rásť, musí si osvojovať vedu a techniku. Vtedy a nie skôr bude možno vážne hovoriť o socializme. Zatiaľ je iba jediná cesta – kapitalizmus, ktorý bude zodpovedať všetkým nevyhnutným kritériám: minimum protirečení, maximum stability a ekonómie. No, uznajte, mohol Bogdanov s takýmito názormi obstáť pred Vladimírom Iľjičom? .

            Aby bolo jasné: cieľom článku nie je idealizácia Bogdanova a celkové zhodnotenia činnosti Lenina – to je úloha historikov. Alexander Alexandrovič Bogdanov bol človekom krištáľového charakteru a vedcom mimoriadneho formátu a bol to prvý moderný kybernetik. Lenin určite nebol geniálny vedec; ako politik v zmysle úzkeho chápania politiky ako boja o moc a udržania moci bol úspešný. Politika však podľa Ampéra je aj súhrnná veda, o prostriedkoch, pomocou ktorých vlády chránia spoločnosť a zaisťujú mier vo vnútri a národnú nezávislosť navonok“. Kybernetiku Ampére predstavuje ako vedu o priebežnom riadení štátu s cieľom zaistiť mier a rozkvet. V takomto ponímaní politiky asi Lenin veľké úspechy nedosiahol, práve naopak.. Jedno je však isté: nebol kybernetik. 

 

                                                                       Ján Sarnovský, profesor kybernetiky a umelej inteligencie

                                                                       

 

 

Náhľad fotografií zo zložky Bogdanov, Lenin a Gorkij

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.
 

 


Posledné fotografie




Archív

Kalendár
<< december / 2020 >>