Choď na obsah Choď na menu
 


13. 3. 2009

 

Tolstoj a kybernetika

Pre pochopenie vzťahu medzi  kybernetikou a známym spisovateľom načim urobiť krátku historickú exkurziu. Dejiny kybernetiky majú dve línie. Známa je kybernetika Norberta Wienera, ktorého dokonca označujú za otca kybernetiky. S touto líniou je spojené meno Johna vo Neumanna, ktorý mal oveľa širší záber ako Wiener. Ukázalo sa, že kybernetika je oveľa staršia, čo napokon uznal aj Wiener.

A. M. Ampére je vo všeobecnosti známy najmä ako vynikajúci fyzik (veď je po ňom pomenovaná jednotka elektrického prúdu). Už menej známe je, že samotný Ampére asi nepovažoval fyziku za jedinú vo svojej vedeckej práci. Veľmi intenzívnej sa počas niekoľko desaťročí zaoberal filozoficko - metodologickými problémami, čo vyústilo v rokoch 1838 - 1843 vydaním dvoch dielov jeho fundamentálneho diela o klasifikácii vied. V rámci tejto prisúdil pri politických vedách miesto aj kybernetike ako vede o riadení spoločnosti. Politológom, historikom  by som rád pripomenul slová Ampéra, geniálneho fyzika-elektrotechnika a filozofa, ktorý politiku definuje ako ”súhrnu vedu o prostriedkoch pomocou ktorých vlády chránia spoločnosť a zaisťujú mier vo vnútri a nezávislosť navonok”. Kybernetiku (a aj teóriu moci, ktoré v jeho chápaní sú podmnožinou politiky), Ampére predstavuje ako ”vedu o priebežnom riadení štátu (národa), ktorá vláde pomáha riešiť konkrétne úlohy, pred ktoré je postavená pri rešpektovaní rôznych podmienok a pri plnení všeobecnej úlohy zaistiť zemi mier a rozkvet”. Takto písal Ampére pred 170-mi rokmi. K tomu len ťažko niečo rozumného dodať; možno len to, že kybernetika a informatika vyššie uvedené prostriedky poskytuje, len si ich načim osvojiť.

Dejiny, politika a teda aj kybernetika je nielen o moci, ale ten kto moc má musí rozhodovať. A to sme už úplne na planéte Kybernetika. Ako hovorí Lewis Thomas, nie sme sociálny hmyz. Tento má len jeden spôsob ako robiť veci. A bude tak robiť stále, lebo tak je naprogramovaný. Ľudia sú však kódovaní inak; nie sú len pre binárne rozhodovanie, aj keď toto sa historicky v politike najviac uplatňuje. Človek sa môže rozhodnúť z viacerých možností: pôjdem, nepôjdem, možno pôjdem, možno to skúsim, ap. Sme urobení pre jedno prekvapenie za druhým. Môžeme pre spoločnosť vytvárať doposiaľ netušené štruktúry, myšlienky dosiaľ nemyslené, hudbu nikdy nepočutú.

Ampére prevzal termín kybernetika od starých Grékov a sám túto skutočnosť zdôraznil. Slovo kybernetika sa zrodilo na voľnom morskom priestore. Heléni, ktorí prišli na členité brehy Egidy z lesov a stepí indoeurópskej kolísky ľudstva, sa rýchlo stali národom moreplavcov a remeslo kormidelníka, ktorý viedol loď po mori ku ďalekému cieľu, sa tešilo veľkej vážnosti. Homér hovorí o kormidelníkovi kráľa Menelaa Frontisovi, ktorý bol veľmi skúsený a ktorý ”lepšie ako ostatní prenikol do tajomstva ako riadiť loď keď hrozí búrka” a o Faiakoch, ktorí zachránili Odyssea, a ktorých lode samy chápali myšlienky kormidelníkov a zahalené súmrakom a hmlou rýchlo zdolávali more. Faiacká princezná Nausikaá hovorí Odysseovi, že s radosťou sa plavíme po mnohozvučnom mori. Aténčania každoročne slávili vo Faleróne kybernézie – sviatky kormidelníkov, ktoré vyhlásil samotný Tézeus na počesť hrdinov Nausitoa (znamená doslova rýchly ako loď) a Faiaxa, ktorí viedli jeho loď na Krétu, kde zabil Minotaura.

Takto sa postupne stalo riadenie lodí názorným a populárnym príkladom a modelom riadenia a slovo ”kybernet” (kybernétes), označovalo nielen kormidelníka, ale aj vládcu nad ľuďmi v najširšom zmysle slova, napríklad kráľa, tyrana, archonta, ap. Podobne sa rozšíril aj význam slova ”kybernáo”, riadim loď a výraz ”kybernetiké téchne”, umenie riadiť loď, kormidelnícke umenie” (Povarov, G.N.: Ampére a kybernetika, SNTL, Praha 1980). Na tieto idey sa odvolával aj Ampére. Platón neraz hovorí o kybernetike priamo aj v prenesenom význame. Často hovorí vo svojich dialógoch o riadení vozu alebo lode (Alkibiades, Politikos, Gorgias) a termín kybernetika vystupuje len ako umenie kormidelníka. V iných prípadoch nazýva kybernetikou umenie riadiť ľudí (Kleitofón). Zaujímavý je aj výskyt slova riaditeľnosť v diele jeho súčasníka Xenofonta (Spomienky na Sokrata). Platón sa snažil premeniť kybernetiku z umenia na vedu v súvislosti s jeho snahou o zásadnú prestavbu spoločnosti a preto ho môžeme považovať za predchodcu Ampéra a Wienera. Grécke kybernétes nadobudlo v Ríme podobu gubernator. Odtiaľ je aj anglické governor, francúzske gouverneur, rusky gubernátor a po slovensky guvernér. Analogicky z gréckeho kybernéo vzniká napríklad sloveso govern. Vidíme, že súčasný politický slovník týkajúci sa vládnutia má zdroj v antike. Latinské gubernator na začiatku tiež znamenalo kormidelník.

Pojem kybernetika sa, bohužiaľ,  postupne vytratil, až zásluhou Ampéra sa znovu vrátil na javisko dejín vedy. V roku 1843 použil slovo kybernetika (cybernetica) poľský filozof Ferdynand Bronislav Trentowski. Tento po povstaní v roku 1830 žil v emigrácii a vytvoril romanticky zafarbený filozofický systém podľa vzoru Hegla. Slovo kybernetika použil vo svojom diele v roku 1843 - Vzťah filozofie ku kybernetike, alebo umenie vládnuť národu. Napokon v rokoch1925 -28 vydáva ruský lekár a filozof A. Bogdanov rozsiahle dielo Všeobecná organizačná veda - tektológia (náuka o stavbe zložitejších útvarov, v biológii náuka o zložení živých tiel), v ktorom sa zaoberá vedeckými princípmi riadenia spoločnosti. V ňom predstavuje v istej forme aj tzv. systémový prístup ku riadeniu zložitých systémov (je iróniou osudu, že filozofi poznajú Bogdanova len ako adresáta zdrvujúcej kritiky Lenina v Materializme a empiriokriticizme). Až viac ako dvadsať rokov vydáva svoje práce v tejto oblasti von Beratlanffy a N. Wiener Kybernetiku. Napokon sám Wiener priznáva neznalosť uvedených faktov v úvode svojej knihy Kybernetika a spoločnosť z roku 1950. V tomto svojom diele rozšíril svoj technicko - prírodovedný variant kybernetiky formou voľných esejí aj o svoje predstavy o vplyve ideí kybernetiky na spoločnosť.

 

Dejiny podľa Tolstého

 

Nevieme, či Lev Nikolajevič Tolstoj poznal vyššie uvedené práce. Z toho, čo napísal najmä v románe Vojna  a mier, pravdepodobne nie. Avšak je fakt, že generoval  zaujímavé myšlienky s kybernetickým backgroundom. V epilógu svojej epopeje Vojna mier sa zaoberá tým činiteľom, ktorý najviac hýbe dejinami – teda mocou. Keďže teória moci bola v Ampérovej klasifikácii najbližšia ku kybernetike, zaslúžia si idey veľkého ruského spisovateľa patričný záujem.

 

Tolstoj si kladie základnú otázku: „Akí sila hýbe národmi? Monografisti aj historici, píše Tolstoj, chápu túto silu ako  moc danú hrdinom a vladárom. Podľa ich opisov sa udalosti uskutočňujú výlučne z vôle Napoleonov, Alexandrov alebo slovom tých, ktorými sa monografia zaoberá. Odpovede týchto historikov na otázku o sile, ktorá hýbe dejinami sú uspokojujúce, ale iba dovtedy, kým každú udalosť opisuje iba jeden historik. No len čo udalosti začnú opisovať historici rôznych národov ich odpovede strácajú zmysel, lebo každý z nich chápe túto silu nielen odlišne, ale často celkom protichodne. Dovtedy, kým sa budú písať dejiny jednotlivých osobností, už či sú to Caesarovia, Alexandrovia, Lutherovia, alebo Voltairovia – a nie dejiny všetkých, bez výnimky všetkých ľudí zúčastnených na udalosti, nemožno opisovať pohyb ľudstva bez pojmu sily, nútiacej iných ľudí zameriavať svoju činnosť na jediný cieľ. A jediný takýto pojem, ktorý historici poznajú, je moc. Tento pojem je jediná páka, pomocou ktorej možno zvládnuť historický materiál pri terajšom jeho výklade.

 

Ak historiografia zavrhne niekdajší názor, že z božej vôle sa národ podrobuje jedinému vyvolencovi a že jeho vôľa sa  zasa podriaďuje vôli božej, nemôže spraviť ani jediný krok bez rozporu, ak si nezvolí jednu z dvoch alternatív: alebo sa vráti k niekdajšej viere v bezprostredné zasahovanie božstva do ľudských problémov, alebo presne vysvetlí podstatu sily, ktorá vyvoláva udalosti a ktorá sa nazýva mocou. Táto je súhrnom vôlí más, ktorý je prenesený vyjadreným alebo mĺkvym súhlasom na vládcov zvolených týmito masami. Za akých podmienok sa prenášajú vôle más na jednu osobnosť?

 

Aby sme pochopili podstatu moci musíme si všimnúť najmä vzťah rozkazujúceho k tým, ktorým je rozkaz určený, pretože práve tento vzťah je mocou. Ľudia pri svojej činnosti sa vždy zlučujú do určitých zväzkov, v ktorých bez ohľadu na cieľ, aký majú spoločne dosiahnuť, býva vzťah medzi účastníkmi činnosti vždy rovnaký. Ľudia zlučujúci sa do týchto zväzkov si vždy vypestujú medzi sebou vzťah, že najväčší počet ľudí sa zúčastňuje veľmi bezprostredne na spoločnom podujatí, kvôli ktorému sa zlúčili, a naopak, menšina sa na ňom zúčastňuje nepriamo. V tomto smere je dobrým príkladom armáda. Vojenskú organizáciu môžeme celkom presne znázorniť kužeľom, ktorého základňu s najväčším priemerom tvoria radoví vojaci; kruhové prierezy rovnobežné so základňou budú tvoriť vyššie hodnosti armády, ktorých je menej a tak ďalej až po vrch kužeľa, ktorého najvyšší bod bude tvoriť vojvodca. Vidíme, že platí zákon, podľa ktorého sa ľudia na uskutočnenie svojich akcií vždy zoskupujú tak, že čím bezprostrednejšie ľudia konajú, tým menej môžu rozkazovať a tým je ich viac; a čím menšia je ich priama účasť na konaní , tým viac rozkazujú a tým je ich menej ; a takto sa dostaneme od najnižších vrstiev až po jedného, posledného človeka, ktorý má na udalosti najmenej priamu účasť a najväčšmi zameriava svoju činnosť na rozkazovanie.

 

A práve tento vzťah osôb, ktoré dávajú rozkazy, k tým, ktorým rozkazujú, tvorí podstatu pojmu, nazývaného mocou. Ak dôjdeme k tomuto záveru, môžeme priamo a kladne odpovedať na tieto dve podstatné otázky histórie.

 

  1. Čo je moc?
  2. Aká sila hýbe národmi?
  1. Moc je vzťah určitej osoby k iným osobám, v ktorom sa táto osoba zúčastňuje na činnosti tým menej, čím vyslovuje viac názorov, plánov a zdôvodnení prebiehajúcej hromadnej činnosti.
  2. Pohyb národov nespôsobuje moc, ani rozumová činnosť, ba ani spojenie moci a rozumovej činnosti, ako sa domnievali historici, ale činnosť všetkých ľudí, ktorí sa zúčastňujú na udalosti a spájajú sa tak, že tí, čo sa na udalosti zúčastňujú najbezprostrednejšie, majú menšiu zodpovednosť a naopak.“     

 

Uvedená analýza Tolstého, aj keď uvedená na záver jeho monumentálneho diela Vojna a mier, je vynikajúcim postrehom a dokumentuje hĺbku analytického myslenia, pri vysvetlení ako vznikajú hierarchicky riadené zložité systémy. Isteže, jazyk Tolstého je umelecký a používa pojmy primerané koncu 19. storočia. Avšak jeho vysvetlenie je úplne zrozumiteľne a jasné aj pre dnešného kybernetika. Jeho historický a logický prístup ku skúmaniu ako vzniká mechanizmus moci a rozkazovania, čiže priameho riadenia (programového riadenia v otvorenom systéme) nemá chybu a môže byť inšpiráciou aj dnes. Pravdu povediac, neviem, čo motivovalo napísať túto analýzu na záver románu; aj keď načim povedať, že celý román je popretkávaný úvahami o histórii a moci.

 

Tolstoj sa snaží aj o istú „matematizáciu“ histórie. Hovorí, že ľudský rozum nie je schopný pochopiť absolútny, nepretržitý pohyb; ako príklad uvádza známu apóriu o Achllovi a korytnačke. Ak berieme čoraz menšie prvky pohybu, len sa približujeme k riešeniu problému ale nikdy ho nevyriešime. Ken ak vezmeme nekonečne malú hodnotu a od túto integrujeme, vyriešime problém. Tolstoj zjavne obdivuje infinitezimálny počet  a chcel by ho uplatniť aj pri skúmaní historického pohybu. Pohyb ľudstva je výsledkom nekonečného množstva ľudských svojvôlí, prebieha nepretržite. Pochopenie podstaty zákonov tohto pohybu je úlohou historického bádania.

 

„Každý záver historiografie sa rozpadne na prach aj bez najmenšieho zásahu kritiky, a nič po sebe nezanechá už len preto, že si kritika volí za predmet svojho skúmania väčší či menší jednotlivý jav a má na to plné právo, lebo zvolený historický jav vždy býva svojvoľný. Len ak vezmeme za základ skúmania nekonečne malú jednotku – diferenciál histórie, to znamená homogénne sklony ľudí a osvojíme si umenie integrovať, môžeme dúfať, že pochopíme zákony historického diania. Aby sme mohli skúmať historické zákony, musíme úplne zmeniť predmet skúmania, musíme nechať na pokoji panovníkov, ministrov a generálov, no musíme študovať rovnorodé, nekonečné malé prvky, ktoré usmerňujú masy. Nik nemôže povedať, do akej miery môže človek touto metódou zistiť a pochopiť zákony histórie; ale je zrejmé, že len touto metódou sa dajú postrehnúť historické zákony a že pri tejto metóde ľudský rozum nevynaložil ešte ani milióntinu toho úsilia , ktoré venovali historici opisu činnosti rozličných panovníkov, vojvodcov a ministrov a výkladu vlastných názorov na túto činnosť.“

Aké spôsoby skúmania dejín používajú historici? G. W. F. Hegel, ktorého v tomto smere načim isto považovať za autoritu, uvádza tri spôsoby: bezprostredné, reflektívne a filozofické dejepisectvo. Aktuálne sú najmä pre súčasnosť spôsoby písania reflektívnych dejín ktoré Hegel nazýva pragmatický a kritický. Pragmatický spôsob sa snaží o sprítomnenie minulosti tým, že sa sprítomňuje tá ktorá udalosť. Tu sa treba zmieniť najmä o morálnych reflexiách a o morálnom ponaučení štúdiom dejín, ktoré sa ma pri tom získať. No skúsenosť a dejiny, ako hovorí Hegel, nás učia, ”že národy a vlády sa nikdy ničomu z dejín nepriučili, a že sa nikdy nesprávali podľa ponaučení, ktoré z nich mali vyvodiť. Každá doba vytvára také zvláštne okolnosti, je takým individuálnym stavom, že sa v ňom musí a môže rozhodovať len podľa neho samého. V zhluku svetových udalostí nepomáha nijaká všeobecná zásada, ani spomienka na podobné pomery, lebo niečo, čo je len bledou spomienkou, nemá nijakej sily proti životnosti a slobode prítomnosti.”

Druhý spôsob reflektívneho dejepisectva je kritický spôsob. ”Tu sa neprednášajú dejiny samy, ale dejiny dejín a hodnotenie historických podaní, skúmanie ich pravdivosti a vierohodnosti. Táto vyššia kritika má potom otvoriť dvere všetkým možným nehistorickým výplodom jalovej fantázie. To je ten istý spôsob, ako získať prítomnosť v dejinách, a to tým, že subjektívne myšlienky sa dosadia namiesto historických dát - myšlienky, ktoré sa považujú za tým skvelejšie, čím sú odvážnejšie, t.j. na čím chatrnejších drobných okolnostiach spočívajú a čím viac protirečia tomu čo je v dejinách najistejšie.” Uvedené citáty by si mali pripomenúť najmä novodobí premaľovači dejín, ktorí sú schopní a ochotní ich premaľovať podľa príslušnej politickej objednávky. Oproti uvedeným spôsobom skúmania histórie stavia Hegel filozofický druh dejepisu, ktorého podstata vyjadrená súčasným jazykom, tkvie v spôsobe teoretického odrazu predmetu skúmania (dejín) v súlade s jeho vlastnou štruktúrou, vnútornými podstatnými súvislosťami jeho rôznych stránok. Ide v podstate o kybernetický spôsob modelovania dejín na základe systémového prístupu.

 

Kybernetika, Tolstoj a historické modely

 

Z hľadiska kybernetiky ide v histórii o vytváranie modelov dejín. Veľmi dôležitou etapou kybernetického modelovania je aj overenie modelu. Historické modely sú z tej zvláštnej triedy modelov, v ktorých nie je možnosť overenia v reálnom čase, pretože zobrazujú také procesy, ktoré už odzneli. Históriu môžeme kyberneticky chápať ako istý druh neobyčajne zložitého systému. Tieto systémy sa vyznačujú hlavne tým, že ich nie je možné do všetkých podrobností vymedziť a formálne opísať.

Kybernetika pre skúmanie neobyčajne zložitých systémov používa metódu homomorfných modelov, nazývanou tiež metódou čiernej skrinky. Čierna skrinka je vhodným modelom neobyčajne zložitého (kybernetického) systému, ak obsahuje toľko informácie, aby zvládla jeho varietu (čo je určitá miera zložitosti systému). Štruktúru čiernej skrinky určujeme na základe aktívneho pôsobenia vstupných podnetov a na príslušnej odozve výstupov. Špecifickosť historických modelov je v tom, že sú to čierne skrinky bez vstupu; to znamená, že časová priepasť, ktorá nás delí od uplynulých procesov, nám dovoľuje usudzovať o nich len na základe historického informačného materiálu. V takomto systéme nie je možné vykonávať experimenty pôsobením na vstup systému. Informácia sa pohybuje len v subsystéme historik - pracovný model dejín. Podobná metodika sa niekedy používa pri skúmaní astronomických javov. Kým pri aktívnom experimentovaní je principiálne možné zostrojiť izomorfný model skúmaného systému, v prípade čiernej skrinky bez vstupu to možné nie je. Vzhľadom na to, že neexistuje spätná väzba historik-systém skúmania v reálnom čase, je možné len vytvorenie približného homomorfného modelu. Takýchto modelov môžeme vytvoriť celý rad, avšak pre ich overenie musíme vypracovať určitú klasifikáciu modelov ako aj kritéria pre výber modelu, ktorý sa bude čo najviac približovať ku skúmanému reálnemu objektu (v našom prípade istý úsek dejín, alebo celé dejiny).

Modelovanie dejín a ich príslušná interpretácia poskytuje možnosť prikročiť ku rekonštrukcii súčasnosti a plánovaniu najbližšej, prípadne aj vzdialenejšej budúcnosti. Z hľadiska kybernetiky sa jedná o vypracovanie aktuálnych modelov súčasného stavu, resp. krátkodobých, alebo dlhodobejších prognostických modelov. Vytváranie aktuálnych modelov vychádza hlavne z analýzy danej situácie a na ňu nadväzuje etapa návrhu a realizácie príslušných stratégií a algoritmov rozhodovania a riadenia. Procesy riadenia sú obvykle charakterizované integrujúcim činiteľom a tým je dosiahnutie určitého cieľa riadenia. Problematika formulácie cieľa, ako nejakého ideálneho odhadu výsledku riadenia, je prerogatíva človeka. Klasici kybernetiky pokladajú vo všeobecnosti za cieľ riadenia homeostázu, čo je, zjednodušene povedané, dosiahnutie stability a adaptivity systému, pri pôsobení okolitého prostredia. Avšak homeostáza je, tak povediac, podstata prvého rádu. Ako cieľ riadenia sa často používa zachovanie, alebo zvýšenie organizovanosti systému, čo odpovedá obmedzeniu neurčitosti systému, zmenšeniu jeho entropie. Veľmi často sa dokonca hovorí o optimalizácii riadenia podľa stanoveného cieľa. Procesy riadenia sú tým zložitejšie, čím je zložitejší systém a jeho funkcie; napríklad v sociálno-ekonomických systémoch. Podstata spočíva v tom, že v takýchto systémoch je samotná povaha riadenia zahmlená rôznymi politickými, ekonomickými, ideologickými a morálno-etickými faktormi. Ako napríklad zaradiť nie práve zriedkavé prípady, ak cieľom riadenia je deštrukcia štruktúry objektov, zníženie úrovne ich organizácie.

 

Tolstojov pohľad na dejiny má aj prvky uvedeného prístupu. Najlepšie je ho citovať: „ Aby sme mohli skúmať historické zákony, musíme úplne zmeniť predmet skúmania, musíme nechať na pokoji panovania panovníkov,  ministrov a generálov, no musíme študovať rovnorodé, nekonečné malé prvky, ktoré usmerňujú masy. Nikto nemôže povedať do akej miery môže človek touto metódou zistiť a pochopiť zákony histórie; ale je zrejmé, že len touto metódou sa dajú postrehnúť historické zákony a že pri tejto metóde ľudský rozum nevynaložil ešte ani milióntinu úsilia, ktoré venovali historici opisu činnosti rozličných panovníkov, vojvodcov a ministrov a výkladu vlastných názorov na túto činnosť“.

Samozrejme, že Tolstoj uvažuje aj o subjektívnom činiteľovi dejín a to v rovine slobody a nevyhnutnosti. Sloboda je práve tým prvkom, ktorý nepoznáme, na rozdiel od zákonov, a táto nám umožňuje konať aj mimo dosahu zákonov. Jeho úvahy svedčia o tom, že chcel pochopiť históriu ako systém; a keďže neveľmi sa mu páčilo to dejepisectvo, o ktorom hovorí dosť podobne ako Hegel, berie si na pomoc matematiku a prírodné vedy. Interpretácia jeho úvah o dejinách, zákonoch, slobode a nevyhnutnosti je nesmierne náročná. Jeho štýl, taký brilantný pri opise konkrétnych ľudí a ich činností v románe, sa stáva trochu ťažkopádnym a na prvé prečítanie nie vždy pochopiteľným; jeho analógie svedčia o veľkom úsilí podať svoje chápanie trochu jednoduchšie.

Pokúsim sa interpretovať niektoré jeho úvahy v pomocou základných pojmov kybernetiky “zložitosť a riaditeľnosť „ komplexných systémov. Systém je zložitý, ak je ho možno opísať množstvom rôznych spôsobov, z ktorých každý korešponduje s iným subsystémom. Zložitosť, z latinského complexus, čo znamená zvinutý, skrútený spolu. To znamená, že takýto systém musí mať viac prvkov a tie musia byť nejakým spôsobom spojené tak, že je ich ťažko oddeliť. To je skrytá duálna vlastnosť častí, ktoré na jednej strane chápeme ako rozdielne a na druhej strane ako spojené. Z toho vyplýva, že skutočne zložitý systém nemožno analyzovať ako množinu nezávislých častí bez nebezpečia zničenia systému. Obidva krajné prístupy, redukcionizmus a holizmus, nevedú ku cieľu. Potrebujeme prístup, ktorý využíva obidva prístupy. Jednou z možných ciest je chápanie zložitého systému ako siete (network).

 

Veľmi často sa zdôrazňuje fakt, že celok je viac ako prostá suma jeho častí. Problematika celku a častí je vo filozofii veľmi dobre rozpracovaná a pokusy špeciálnych vedcov (myslí sa vedcov z konkrétnych vedných oblastí) k tomu čosi dodať obvykle dopadnú trápne. Pojem častí a celku sa objavuje už v diskusiách starovekých filozofov o vzťahu jediného, jednotného poznávaného bytia k jeho mnohotvárnym, meniacim sa zmyslami vnímaných foriem. Už Herakleitos odlišoval časť a celok. U Platóna sa výrazne prejavuje myšlienka prvotnosti celku, no celok sa ako idea podrobuje častiam ako cieľ teleologického smerovania. Hlboké myšlienky o vzťahu časti a celku vyslovil Kant, no najmä Hegel. Vzťah častí a celku chápe ako jednotu protikladov. Celok nemôže existovať bez častí a časti ako také nemôžu existovať bez celku, ktorý formuje ich podstatu. U Hegela nachádzame aj návod, dnes by sme povedali algoritmus, ako túto kontradikciu prekonať: je to povedané kybernetickým jazykom riadenie (u Hegla vonkajšia sila), ktoré rieši protiklad časti a celku.

 

Jedným zo základných princípov existencie činnosti zložitých systémov je ich riaditeľnosť. Zatiaľ však nevieme, či existuje nejaká hranica zložitosti štruktúry systému. Nie je vylúčené, že prekročenie určitého prahu počtu prvkov a ich vzájomných väzieb nepovedie ku strate riaditeľnosti a ku dezintegrácii systému.  S. Lem napríklad poznamenáva, že rozvoj civilizácie ako neobyčajne zložitého systému, nevedie automaticky ku rastu všetkých individuálnych slobôd. Naopak, rozvoj môže byť sprevádzaný zavedením nových ”zákazov”. (Vynára sa tu zaujímavá otázka; ak ukáže vedecká analýza nemožnosť riadiť zložitý systém, lebo sa vyjasní, že riadenie takéhoto systému je možné zabezpečiť len za cenu ”nivelizácie” príslušníkov spoločnosti, nebude to veľká cena za ”slobodu” scientisticko-technologickej cesty vývoja?)

Asi podobné boli motívy Tostého, keď sa snažil analyzovať moc ako „základnú silu“ (v kybernetike by sme povedali akčnú veličinu – riadenie“), ktorá „riadi“ dejiny a spoločnosť. Pritom táto moc sa prenáša sprostredkovane, neobyčajne komplikovaným spôsobom, ktorý musí rešpektovať vzťah slobody a nevyhnutnosti v hierarchickom systéme riadenia, ktorý prirovnáva ku kužeľu a ktorého podstatu vynikajúco interpretuje vo svojom románe. Jeho interpretácia  riadenia vo vzťahu ku množstvu informácie potrebnej pre riadenie je brilantná. Veľmi dobre to opisuje pri priebehu borodinskej bitky, v ktorej Napoleon na návrh Berthiera, aby poslali na bojisko divíziu Claparéda, ktorá rozhodne bitku povedal: „Nie, pošleme divíziu Friantovu“; táto však, podobne ako mnohé iné „zmizla v dyme bojiska“. Všetky rozkazy od maršalov a generálov  vykonávali velitelia na najnižšej úrovni „v reálnom čase“ a v reálnych podmienkach bitky, sprostredkovane cez celú hierarchiu veliteľov, ktorí na vzdialenosť okolo jedného kilometra len ťažko mohli mať spätnú väzbu a tak nečudo, že vojská “bežali celkom inam, ako im  rozkázali. Títo bezprostrední velitelia sa nespytovali ani Neya, Murata; nebáli sa trestu za nesplnenie rozkazu, lebo v bitke ide človeku o to, čo je najdrahšie – vlastný život“. 

V druhej časti epilógu Tolstoj sumarizuje svoj postoj ku metóde histórie úvahami o slobode a nevyhnutnosti. Práve v týchto riadkoch geniálne postrehol neexistenciu spätnej väzby v reálnom čase v historických systémoch (len stručne: reálny čas v kybernetike súvisí s pojmom riaditeľnosti – tam má aj svoje exaktné matematické vyjadrenie; slovne princíp riaditeľnosti môžeme vyjadriť ako schopnosť generovať na vstup systému akčný zásah na báze informácie z jeho výstupu, čo má za následok, že systém prevedieme z nejakého počiatočného stavu do vyžadovaného za konečný čas.) Hovorí: „ Ak skúmam čin, ktorý som vykonal pred chvíľkou, približne v tých istých podmienkach ako teraz  - môj čin sa mi javí nepochybne slobodným. A čím hlbšie do minulosti sa budem vracať, alebo budem posudzovať budúce činy, čo je to isté – tým pochybnejšie sa mi budú javiť úvahy o slobode činu.“ Inak povedané, na tieto udalosti, ktoré sa odohrali dávno nemáme žiadny vplyv, ale to je práve vyššie uvedená myšlienka, že história ako kybernetický systém nemá vstup. Citujem Tolstého ďalej: „ Napoleonské vojny sa nám ešte javia, aj keď už s istými pochybnosťami, produktom vôle hrdinov; ale v križiackych výpravách už vidíme udalosť, ktorá má svoje vyhranené miesto a bez ktorej sú nemysliteľné moderné dejiny Európy, hoci letopiscom križiackych výprav sa táto udalosť takisto javila iba produktom vôle niektorých osôb.“    

Ak sa čitateľovi týchto riadkov vidí, že autor  tohto článku sa trápi a nevie akosi pochopiť podstatu dejín, odporúčam mu jedno: nech prečítajúc druhú časť epilógu Vojny a mieru sa trápi spolu s Levom Nikolajevičom. Možnože jediná spätná väzba je tá, o ktorej hovorí Hegel: je tá „lesť rozumu“ v dejinách; „čin sa obracia proti tomu kto ho vykonáva, vráti sa mu späť ako bumerang.“

 

                                                                                   

 

Náhľad fotografií zo zložky Bogdanov, Lenin a Gorkij

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.
 

 


Posledné fotografie




Archív

Kalendár
<< december / 2020 >>